Záverečná poviedka na predmet Autorské literárne praktikum. 
Síce sú tam nejaké tie chyby, no snažil som sa. Poviedka mala počas písania aj nejakú tú kontrolu od jedného z profesorov.
Roman vošiel do vedľajšej časti budovy. Po chvíli si všimol zásadný rozdiel - chodby
aj učebne boli plne vybavené najnovšími technológiami a kvalitne zrekonštruované.
Nerozumel tomu. Podvedome si prešiel rukou po hlave. Bol ostrihaný dohola a mal o dvadsať rokov viac. Nechápal, čo sa deje. Síce vedel, kde je, no nie, v akej dobe. Pri pohľade za seba videl úplne nové bezdotykové dvere. Z obrazovky z druhej strany bolo počuť hlásenie elektronickým ženským hlasom: „Vitajte V JAME. Vonku je nádherné počasie a päť stupňov.
Dnešný dátum je desiateho februára 2038. Je pol deviatej ráno.“ Poslednou kvapkou bol pozdrav jedného zo študentov: „Dobré ráno, pán profesor.“ To už nemohol zniesť - všade okolo biele steny s počítačmi ovládanými hlasom, umelá inteligencia, dvere s automatickým otváraním a momentálne vypnuté biele svetlá.
Mierne nervózne začal zisťovať, čo sa deje. Celý bledý vošiel do kabinetu na konci
chodby. Pri pohľade na kolegyňu, profesorku Koltaiovú takmer odpadol. Nevedel, čo si má myslieť. Tá ho ešte prednedávnom učila Jazykovú kultúru a teraz? Kolegovia v škole, obaja s dvoma doktorátmi. Profesorka si Romana vôbec nevšimla. Opravovala niekoľko testov študentov opakujúcich zimný semester. Stôl so zabudovanou obrazovkou ukazoval hodnotenia od A po Fx. Chvíľu mlčal, než s miernou nervozitou v hlase poznamenal: „Pani kolegyňa, asi je to zvláštne, no... Akosi netuším, čo sa okolo mňa deje.“ Profesorka si ho vôbec nevšímala, ako keby fyzicky ani psychicky neboli prítomní.
Opatrne sa k nej začal približovať. Až keď stál tesne pri nej a chcel sa jej dotknúť
ľavého ramena, ruka mu cezeň prešla. „Sakra!“ poskočil na mieste. To už úplne zbledol.
Akurát v tej chvíli vošla skutočná profesorka Koltaiová s poznámkou: „Nemusíte tu nadávať, pán kolega.“ Roman sa len potichu ospravedlnil: „Prepáčte. Asi nemám svoj deň.“ A odišiel z kabinetu.
Súčasnosť. Krásne slnečné ráno znepríjemňujúce trnafský veter. Sotva osemnásťročný mladík Roman vchádza do dvora budovy V JAME Univerzity sv. Cyrila a Metoda. Veľmi pekný vzhľad dopĺňajú súmerná tvár, milý úsmev a dlhšie čierne vlnité vlasy. Ako vošiel do budovy, na pár sekúnd sa pozrel na vrátnicu, zložil batoh a vyzliekol si bundu. Mierne zhrbený chrbát ho začal svrbieť. Poškrabal sa a pokračoval ďalej. To ešte netušil, aké prekvapenie ho v ten deň čaká.
V bufete si kúpil kofolu. V ten deň mal tri prednášky a zabudol si zobrať fľašu s
vodou. Ako vyšiel z bufetu, všimol si jedného zo spolužiakov, s ktorým sa veľmi rád
rozpráva. „Ahoj, Roman,“ pozdravil Pavol a naznačil, aby si sadli. „Zdravím, Paľo,“ odvetil nadšene nižší mladík. Keď už sedeli na stoličkách v malom priestore oproti dverám ku schodom, blondiak poznamenal: „Čo máš dnes za predmety?“ „Nič zaujímavé. Psychológia a sociológia komunikácie, Dejiny žurnalistiky a Dejiny filmu,“ zasmial sa Roman. Pavol kývol hlavou: „Aha. Tiež úžasné predmety ako Teória práva a ústavné právo.“ Čiernovlasý mladík naznačil ľútosť a po pozdrave odišli.
Cestou si Roman uvedomil jednu vec. Pavol vždy miloval právo a právnické záležitosti, ako aj to, že pokojne sedel. Vždy bol hyperaktívny a mal problém sedieť na prednáškach a seminároch. Batoh si nasadil na chrbát, pozrel sa cez okno na vnútorný dvor a pokračoval ďalej. Náhoda, pomyslel si a narovnal chrbát.
Návrat z budúcnosti. Ako sa Roman vrátil späť k bufetu, vydýchol si úľavou. Bol na mieste, odkiaľ išiel a v správnej dobe. Znova začal hľadať učebňu JA23. Pri štvrtom pokuse si všimol profesora Zábojníka. Opatrne k nemu prišiel a opýtal sa: „Pán profesor? Neviete, čo sa deje na chodbe, kde sú učebne JA 21, 22 a 23? Keď som tam išiel štyrikrát, vždy som skončil v inej dobe, no stále som bol v tejto budove.“ „Prebieha tam výskum, pán kolega. Je o tom oznam na školskej stránke,“ pousmial sa profesor. „Ďakujem. Práve ste ma zachránil. Ďakujem. Dovidenia,“ upokojil sa mladík, cez telefón skontroloval web a zasmial sa. V ten deň bola na danej chodbe kompletne zrušená výučba kvôli testovaniu nových zariadení na cestovanie medzi realitami.
Ako však vyšiel pred budovu a poriadne si vypukal krk a prsty na rukách, svet sa zvláštne rozvlnil, zmenil farby a prestal fúkať vietor. Nikto netušil, čo sa stalo, kde presne a prečo. Roman sa pridal k spolužiakom zo štvrtého ročníku. Síce všetci mlčali, no držali sa v menších skupinách. Asi po minúte sa všetko vrátilo do normálu. Alebo nie?
